RoboCup Junior 2005:
Ako sa to začalo Príprava na cestu Cesta do Osaky Pobyt v Osake Robotické aktivity v Osake Kultúrne aktivity v Osake Cesta domov
Hotel Raizan sa nachádza v centre Osaky, pri zastávke metra Dobut-suen-mae. Na prvý výlet do ulíc sme sa ale vybrali peši. Teplota vzduchu bola prijateľných tridsať stupňov, úplné bezvetrie. Po niekoľkých minútach sme celí spotení vliezli do najbližieho obchodu obchodíku. Tak ako hotelové izby, aj miestnosti väčšiny obchodov boli veľmi malé, dlhá úzka chodba s vystaveným tovarom a úplne vzadu pultík predavača. A klimatizácia. Všade, v každom, i tom najmenšom obchodíku. Dostali sme sa na ulicu Nipponbashi, strašne dlhú ulicu zameranú výhradne na predaj elektroniky, počítačov, mobilov, robotov a elektrotechnických súčiastok. Bolo nám divné ako môže predavač schovaný vzadu za pultom ustrážiť svoj tovar vpredu pri vchode. Nemôže. A i tak mu nezmizne. Opäť japonskí obyvatelia stúpli v mojich očiach (i napriek ich telesnej výške). Neviem čím to bude, či buddhizmom, alebo tým, že pri priemernom mesačnom plate 300.000.-Yenov si taký 1,3kg notebook za 90.000,-Yenov môžu dovoliť kedykoľvek kúpiť. My sme kúpili redukciu z našej zásuvky 220V na ich 110V (pre napájanie notebooku, kamery a dúfajúc, že i jednoplatničky a ponorného variča). Pre nabíjanie batérií do robota sme kúpili japonskú nabíjačku na 110V, japonskú predlžovačku a rozvodku. Objavili sme obchod ľudovku - všetko za 100,-Yenov (asi 33,-SK) a kúpili celý kartón minerálok, bo sme nevedeli, či je voda z vodovodu v hoteli pitná. Nákup minerálok sa opakoval každý deň.
Na každom kroku sú na uliciach automaty s chladenými nápojmi. Za cenu okolo 150.-Yenov sme si mohli kedykoľvek kúpiť chladenú kolu alebo iný nápoj. Marek sa raz rozhodol vybrať si tú najväčšiu fľašu. Bol to nesladený zelený čaj, ktorý sme nazvali "síkačka". Už sme ho viac nekupovali. Podobne boli na každom kroku automaty na cigaretle. U nás by vo väčšom meste nevydržali ani jednu noc, ale ako som už spomenul, japonci sú dosť odlišní ľudkovia od nás.
Ulice sa každú noc čistia. Čistiace auto najprv ulicu vystrieka vodou, potom ju vyčistí krútiacimi sa kefami. Podobne sa každú noc odvážajú odpadky. V bočných uličkách v noci spia bezdomovci na kartónoch z paplndeklových krabíc. Neviem, či ich niekto pred príchodom čistiaceho auta budí, ale predpokladám, že takéto lokality sa čisia cez deň, kedy bezdomovci zbierajú starý papier a pofajčievajú na chodníkoch.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Prvý večer sme sa rozhodli uvariť si sáčkovú polievku. Zapojili sme našu jednoplatničku cez redukciu na japonských 110V a čakáme. Čakáme pol hodiny a voda v ešuse je už vlažná. Čakáme ďalšiu pol hodinu a vo vode ešte stále udržíme prst. Po dvoch hodinách sme sa najedli a varič odložili. Na variči už variť nebudeme. Podobné "čakanie" ma čakalo ráno, keď som si chcel ponorným varičom zvariť vodu na kávu (už tu neboli fínske tetušky letušky, čo by mi dali kavjé). Po trištvrte hodine som to vzdal a zalial si kávu teplou vodou. Bola hnusná a tak som niekoľko dní fungoval bez kávy, až kým chalani neobjavili pri recepcii hotela rýchlovarné kanvice s vriacou vodou pre hostí. Podobne našli na chodbe aj mikrovlnku.
Človek sa nestačil diviť ani na záchodoch. Na výber boli hneď dva typy. Klasický, ktorý poznáme od nás, bol samá elektronika. Funkcie tlačítok boli popísané v japončine a chalani ho hneď aj vyskúšali. Po použití im to umylo a vysušilo riť. Ja som sa toho záchodu bál, čo ak stlačím funkciu vyberania tampónov alebo niečo podobné. Druhým typom záchodov bola misa zapustená do zeme. Tieto záchody som navštevoval rád, bo som si mohol čupnúť ako kdesi v lese. V meste sme objavili ešte tretí typ záchodov, klasická misa a pri nej sedačka s pásmi. Ak by japonský rodič potreboval na potrebu, zoberie svoje maličké japončíča, posadí si ho ku sebe a v kľude si vykoná potrebu.
V hoteli boli pre hostí k dispozícii dva počítače s pripojením na internet (očakával som na každej hotelovej izbe samicu RJ45 a mal som vyrátané, že okolo druhej hodiny ráno miestneho času môžem Skypeovať s ľuďmi na Slovensku (7 hodinový časový posun), no nestalo sa tak) a tak sa nám sem tam podarilo pozrieť si aspoň poštu (pracovať s japonskými Windowsami je zaujímavé). Počítače boli pri recepcii a v noci sa k nim nedalo dostať.
Čo sa týka kúpeľne, ďalšie prekvapenie. Spoločná kúpeľňa s niekoľkými sprchami a "nočníkmi". Teda aspoň to vyzeralo ako nočník, ale hneď sme prišli na to, že je to akási sedačka. Hygienický rituál vyzeral nasledovne. V šatni sme sa vyzliekli a osprchovali sa. Potom sme si sadli na tie "nočníky", namydlili sa, umyli sa a opäť sa osprchovali. Keď už sme boli krásne čistí, vliezli sme do takej velikej vane (asi 2x3 metre s hĺbkou asi 1 meter) a meditovali v 41 stupňovej vode. Následne sme mohli ísť do sauny, my sme sa však radšej strčili pod studený ventilátor. Ak pred kúpeľňou visela červená plachta, vstup bol pre ženy, ak modrá, tak pre mužov. Posledná možnosť použiť kúpeľňu bola o 23:30 hod. a to bol aj čas našej pravidelnej "nočnej hygieny". Okolo 23:00 sme sa totiž zväčša vracali z mesta a o polnoci bol čas prania. Prali sme v umývadle na záchodoch a ak sme prádlo vystrčili na zvyšok noci z okna, ráno bolo suché. Čudoval som sa, ako je možné, že v takom vlhkom vzduchu môže niečo tak rýchlo uschnúť. Mohlo. V noci teplota vzduchu klesla pod 25 stupňov, sem tam i zafúkalo a klimatizáciu sme mohli nastaviť na nižší stupeň.
S výnimkou kúpeľne sa mohlo fajčiť v celom hoteli. Na každom poschodí bol veľký popolník naplnený vodou, aby špaky nedymili a nesmrdeli. Každý deň ich čistili. Inak takého popolníky boli aj na uliciach, takže problém kam zahodiť špak v Osake nehrozil.
K televíznemu vysielaniu. Na športovom kanáli dávali väčšinou sumo a baseball (v Osake je aj veľké baseballové ihrisko). Inak sa vysielanie podobalo tomu našemu, komerčnému. Rodinné seriály (tak 200 a viac častí), zábavné programy, každú chvíľu reklamy. Ráno dávali kreslené rozprávky a angličtinu pre malé deti. Popis tlačítok na diaľkovom ovládači bol, ako inak, v japončine.
Spomenul som si na jednu zaujímavú príhodu. Išli sme všetci traja vo výťahu a pristúpil k nám jeden japonec. Uklonili sme sa navzájom a mlčky sme sa viezli ďalej. Zrazu ticho prerušil hlasný prd. Strašne som sa začal rehotať, bo som si myslel, že to prdol niektorý z mojich chalanov. I chalani sa začali strašne rehotať, bo si mysleli, že som to prdol ja. Iba japonec sa s kamennou tvárou díval na troch rehotajúcich sa Slovákov vo výťahu a znovu si prdol.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Presúvať sa v Osake dá viacerými spôsobmi. Autobusy sú príliš pomalé, železnice zase príliš drahé (na naše zvyklosti). Najprijateľnejšie pre nás bolo cestovať metrom. Na prvý problém sme narazili pri kupovaní cestovných lístkov. Chceli sme si kúpiť One-Day-Pass celodenný lístok za 850.-Yenov, ale v podchode metra sme našli iba uja "metronóma" čo sedel v takej búdke pri automatických priechodoch (podobných tým v Nankai Railway) a sledoval, aby ľudia nepreskakovali tie automaty. A ľudia nepreskakovali. Po krátkom a veľmi plodnom rozhovore (ujo "metronóm" vedel iba po japonsky) ujo metronóm pristúpil k iným automatom, do jedného povhadzoval naše mince, čosi postláčal a vypadli tri lístky. Tieto lístky sme potom museli vložiť do toho priechodového automatu, priechod sa otvoril a my sme mohli vstúpiť. Ujo "metronóm" nám ešte ukázal tlačítko "English" na automate na výdaj cestovných lístkov a tak sa ďalší deň Karol rozhodol kúpiť nám lístky sám. Kúpil. I tak sme sa každý deň pekne ujovi "metronómovi" klaňali ako diví a ujo metronóm sa klaňal nám. Potešil som sa myšlienkou, že ujo "metronóm" si asi myslí, akí sme slušne vychovaní. A to my sme.
Každodenne sme sa presúvali metrom na trase Dobut-suen-mae (pri našom hoteli) - Daikokucho [Daikokučó] (prestupná stanica) - Suminoekoen (konečná stanica metra). Potom sme prestúpili na New Tram (akési nadzemné automatické metro bez šoféra) do stanice Nakafuto [Nakafutó], pri ktorej bol areál výstaviska Intex, miesto, kde sa konala súťaž RoboCup 2005. Táto cesta trvala asi hodinu. A hodinu späť. Podvečer sme sa zase vydávali na cesty za kultúrou, aby sme boli okolo jedenástej späť na hoteli.
Spočiatku som mal strach z úzkych priestorov medzi rútiacimi sa
vlakmi metra a stenou (niekde iba 1 meter) a chalanov som držal pri
stene. Po pár dňoch som si zvykol. Aj v priestoroch metra bola
klimatizácia. Stačilo vojsť do podchodu a ovanul nás studený vzduch.
Čo sa týka cestujúcich domorodcov, objavili sme štyri hlavné činnosti pri cestovaní metrom. Ženy sa v metre maľujú. Vytiahnu si malé zrkadielko a maľovačky a maľujú sa. Ani sa pri tom nemusia veľmi namáhať, bo ako sa myká vozeň metra, tak sa im myka ruka s maľovačkami. Druhá (najväčšia) skupina cestujúcich v metre esemeskuje. Všetci majú také tie vyklápacie mobily s fotoaparátom a čo ja viem s čím ešte a všetci čosi ťukajú do tlačítok. Tretia skupina v metre číta knihy. Neviem o čom čítajú, bo knihy majú písané v japončine. A nakoniec štvrá skupina (ku ktorej sme sa neskôr pridali aj my) v metre drieme.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Osačania sú úctiví a slušní ľudia. Väčšina z nich nevie po anglicky, takže ak vám niekto bude tvrdiť, že všetci japonci vedia po anglicky, usmejte sa na neho, nech si to len ďalej myslí. Vo filmoch som videl japoncov s vejármi, ale až v Osake som zistil, že vejár je v japonsku nutnosť. Podobne ako aj dáždnik. Ochráni pred dažďom i pred páliacim slnkom. Čo sa týka mladých ľudí, nosia sa biele tenisky (u nás kedysi ťažko zohnateľné "číny"). V jednej teniske je ružová šnúrka a v druhej zelená. Mladé ženy mávajú namaľované nechty na nohách kombináciou farieb ružová a žltá (ak na ľavej nohe začínajú ružovou na malíčku, na pravej nohe začínajú žltou na palci). Mladé japonky sú pekné ženy, takže ak vám niekto bude tvrdiť, že japonské ženy sú škaredé, usmejte sa na neho, nech si to len ďalej myslí.
Veľa japoncov fajčí. Popolníky (naplnené vodou) sú na každom kroku, podobne ako aj automaty na cigaretle. Podgurážení japonci (aspoň tí, ktorých sme stretli) nejavili známky agresivity a keď nás videli, mávali nám (a aj my im), ale stretali sme ich skôr výnimočne. Putovali sme úzkymi nočnými uličkami úplne bez strachu (čo by sa nám na Slovensku a vôbec v Európe asi nevyplatilo). Škoda, že neviem po japonsky. Pamätám sa na príhodu, keď sme v noci hľadali zoologickú záhradu a oslovili sme jedného miestneho obyvateľa (samozrejme vedel iba po japonsky). Zvolal k nám ďalších zo šiestich japoncov (všetci vedeli iba po japonsky) a začali sme sa dorozumievať. Rukami nohami som zahral slona (to sa tak prekrížia ruky, jednou sa chytí za nos a druhou sa máva ako chobotom) a z japoncov vyhŕklo "zúúú". Ano, chceme "zúúú"! No japonci to pochopili, že tam chceme ísť hneď a rukami ukázali X (pochopili sme, že sa snažia povedať nám, že "zúúú" je už zatvorené, čo sme samozrejme vedeli, len sme nevedeli ako sa do toho "zúúú" dostať). Tak sme sa im snažili vysvetliť, že do "zúúú" chceme ísť zajtra, keď sa vyspíme a opäť sme zahrali divadlo (rukami sme si podložili hlavu a začali chrápať). A japonci nám začali zháňať hotel.
Ďalšou vlastnosťou japoncov a vôbec systému spoločnosti je mať všetko pod kontrolou. S týmto fenoménom sme sa stretli, keď sme chceli zameniť doláre za japonské yeny. Zmenárne našeho typu v Osake nenájdete. Peniaze sa menia v bankách. Ale názvy bánk sú v japončine, tak nám musela pomôcť jedna mladá japonka. Cupitali sme za ňou hádam cez štyri križovatky až sa zastavila pred vysokánskou budovou, čosi študovala na informačnom paneli, ukázala hore, že vraj na second floor. Páčila sa aj chalanom a tak sme jej chceli urobiť radosť a svorne sme sa uklonili a poďakovali v jej rodnej reči Arigato [Arigató]. V banke sa nás hneď ujal ujo pištoľník (člen strážnej služby), vysvetlil čo máme vyplniť a posunul nás jednej pracovníčke banky. Chcela od nás cestovný pas, skontrolovala vízovú nálepku, vypísali sme tlačivo kde bývame, aký je cieľ našej návštevy v Japonsku a koľko sa zdržíme v Osake. Hneď zatelefonovala do hotela a overila si naše údaje. Páči sa mi tento systém, keď majú prehľad o cudzincoch. Človek sa cíti bezpečnejšie.
Na rozdiel napríklad od Prahy (za štvrť hodinku pred hlavním nádražím nás otravovali aspoň traja somráci) sú bezdomovci v Osake v pohode. Cez deň zbierajú starý papier, večer si kúpia v 100.-Yen Shope niečo na jedenie a na noc si ustelú v bočných uličkách. Nežobrú, neotravujú. Jazyková bariéra nám zase raz prekazila debaty s nimi. Škoda.
To, že japonci nekradnú, som už spomínal. Tiež som nevidel rozčúleného japonca. Pojem čestnosť im tiež nie je neznámy, raz som si zabudol v kúpeľni šampón a ráno som ho našiel na servítke v recepcii (myslím, že keby to nebol šampón, ale napríklad kamera, dopadlo by to rovnako).
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Ryža, ryby a morské chaluhy. A strašne veľa iných potravín, ktorých názov neviem, ba dokonca neviem ani ich chuť prirovnať k niečomu známemu. Jedlo sa dá kúpiť v normálnych obchodoch, v 100.-Yen Shopoch, v reštauráciách, ale aj v automatoch. Porcie nie sú veľké, ale za to zasýtia (zvlášť, ak ich jeme paličkami 20 minút). Sem tam sme natrafili na jedlo typu hamburger alebo párok v rožku.
V Osake nie je problém dodržiavať pitný režim, bo na každom kroku sú automaty s chladenými nápojmi.
|
|
|
|
|
|
|
Pri našom každodennom putovaní New Tramom do areálu Intex sme prechádzali zastávkou Ferry Terminal (prístav, ktorý sme si premenovali na Feriho terminál). Napokon sme tu raz vystúpili a šli sme si pozrieť lode putujúce do Tokya a kdesi do Číny.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Súťaž RoboCup 2005 prebiehala práve v týchto priestoroch. Areál Intex pozostáva z piatich veľkých klimatizovaných hál. V troch z nich bola výstava robotov Robotrex spojená so súťažou RoboCup. V ďalšej hale bola výstava ázijských cestovných kancelárií Expo. Po príchode do areálu sme sa zaregistrovali u mladých domorodých dievčat (vedeli po anglicky), dostali sme "psie známky" na krk, tričká, nejaké upomienkové predmety a IC karty. Na výstave Expo sme poobzerali devy spanilé, ochutnali saké a vypočuli si ľudové pesničky a tance z rôznych kútov ázie (a aj jednu peknú írsku kapelu). Pri vchode do každej haly stáli dvaja ujovia pištoľníci, kontrolovali, či vchádzajúci ľudia majú "psiu známku". Opäť sme sa raz ukázali ako slušne vychovaná Slovač a pri každom vstupe a odchode z haly sme sa im uklonili.
V Intexe už bolo podstatne viac "bielych" ako v uliciach Osaky. Boli tu súťažiaci z Európy, Austrálie, Nového Zélandu. Väčšinou bývali v neďalekom hoteli (drahom) a do nočných ulíc centra Osaky sa dostali málokedy. V dňoch od 13.7.2005 do 19.7.2005 sme boli na Intexe každý deň. Usporiadatelia súťaže pripravili pre súťažiacich hru. V každej hale schovali automat, ktorý po priložení IC karty pridal do karty jedno logo súťaže (taká tá guľa v krabici). Ak ste nazbierali štyri logá (a našli všetky automaty), dostali ste darček - termosku (chalani si na hoteli urobili ľad a potom ho nosili v termoske).
Okrem robotov boli na Intexe stánky s občerstvením (japonské jedlo i hot dogy, zmrzlina, chladené nápoje) a tradičné nápojové automaty.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|