Veľkú pohybovú energiu má aj
prúdiaci vzduch, vietor. Prudký vietor spôsobuje napríklad každoročne
veľké škody na lesných porastoch, tzv. polomy. Vietor však možno
využívať aj ako zdroj energie. V perzii sa veterná energia využívala už
v 7. storočí. V Európe sa používala na pohon mlynov od 10. storočia.
Veternými mlynmi sa preslávilo Holandsko,
i keď sa vyskytovali aj na iných miestach. Holandské veterné mlyny
konštruované v 17. a 18. storočí sa stali symbolom využívania veternej
energia na celom svete. Veterné mlyny už využívali princíp vrtule.
Vrtuľa bývala spravidla štvorlistová z drevených nosníkov. Na drevaný
rám sa naťahovala plachta. Priemer vrtule mnohokrát presahoval 20m, čo
je obdivuhodné, vzhľadom na vtedajšiemateriálové možnosti. Celá stavba
mlynu je dômyselná. Dovoľuje natáčanie do smeru vetra. Spolu s vrtuľou
sa natáča aj celá horná časť mlyna - strecha. Z vodorovného ramena
idúceho cez strechu boli spustené dva veľké nosníky (drevené hrady),
ktoré siahali na zem alebo na ochoz. Za tieto nosníky sa manuálne,
ľudskou silou, dala strecha natočiť. Takéto mlyny sa často používali na
prečerpávanie vody vo vodných kanáloch. Koncom 19. storočia boli
niektoré mlyny prestavené už aj na výrobu elektrickej energie.
Najpočetnejšou skupinou veterných zariadení sú vrtuľové elektrárne. Majú jedno až
štvorlistové vrtule, najčastejšie dvoj a trojlisté. Dalo by sa povedať,
že sa jedná o maximálne technické zdokonalenie veterných mlynov
použitých na výrobu elektrickej energie. Ide o rýchlobežné veterné
zariadenia s najvyššou účinnosťou. Týádosahuje hodnotu až okolo 0,45 u
špičkových, sériovo vyrábaných vrtulí. Vrtuľa môže mať (alebo nemusí)
natáčacie lopatky. To závisí od druhu regulácie. Veterná elektráreň sa
však musí nastavovať do smeru vetra.
Najvýznamnejšiu časť hluku
produkuje pri svojej práci samotná vrtuľa. Hlučnosť veternej elektrárne
nie je vhodné podceňovať. Umiestnenie veľkého veterného zariadenia v
blízkosti obydlí nie je prijateľné. Veterné zariadenie má nepriaznivý
vplyv aj na zdravotný stav zvierat. Ďalším problémom je, že vtáctvo
nemusí na hluk pracujúceho veterného zariadenia reagovať a nevyhne sa
mu. Pri vyšších otáčkach sa rotujúce listy môžu stať neviditeľnými a
teda nebezpečnými pre vtáky.
Pri výstavbe veternej farmy je
nutné jednotlivé elektrárne rozmiestňovať tak, aby si vzájomne
neznižovali výkon. Na túto tematiku bolo spracovaných viacero štúdií.
Málokedy je veterná lokalita tak plošne obmedzená, aby sme museli s
hustotou elektrární ísť až presne na hranicu vzájomného ovplyvňovania.
Každopádne je tu snaha lokalitu využiť čo najviac a farmu plošne
nerozťahovať zbytočne. Veľmi dúležité je uvedomiť si smer
prevládajúceho vetra. Ak je tento smer dominantný, mohli by sme sa
priblížiť k maximálnej hustote, ktorá udáva, že v smere kolmom na smer
vetra by minimálny rozostup mal byť aspoň 3,5D, v smere vetra aspoň
6,5D, kde D je priemer vrtule. Skutočne postavené farmy na pobrežných
hrádzach mávajú bočný rozostup medzi stĺpmi aspoň 5D. Ak je
prevládajúci smer vetra šikmý na túto líniu, býva to i viac. Prakticky
všetky farmy bývajú stavané v líniách, aj keď ivh môže byť veľmi veľa
za sebou. Veľmi početné farmy bývajú stavané z menších typov. Veterné
elektrárne vo veterných farmách bývajú prevažne plnoautomatické. Farma
má jedno centrálne pracovisko, odkiaľ sú diaľkovo monitorované a
riadené všetky elektrárne. Veterné farmy, ktoré majú viacero
elektrární, bývajú takmer výlučne na miestach, kde nie sú ľudské
obydlia.